Dej románu sa odohráva na juhu Floridy medzi slovenskými krajanmi a prisťahovalcami zo všetkých kútov sveta. Je to príbeh tuláka a jeho psa.
Hlavný hrdina je Olivo, ktorý počas dlhodobého pobytu vo Venezuele prišiel o všetky peniaze. Rozhodol sa začať nový život v Amerike. Po vystriedaní niekoľkých prác stretáva v reštaurácii „U Hemingwaya“ ľudí, ktorí osobne poznali tohto velikána svetovej literatúry.
Úryvky z knihy:
Na Vianoce, keď sa aj najväčší cestovatelia vracajú alebo sedia doma, Olivo sa rozhodol odísť z Venezuely do Spojených štátov amerických. Ťažké podmienky každodenného života Európana ďaleko od rodnej hrudy ho utvrdzovali o správnosti tohto rozhodnutia.
Starostlivo odtŕhal listy nástenného kalendára, netrpezlivo počítal pomaly sa vlečúce dni. S približujúcim sa termínom odchodu sa zvyšovala jeho cestovná horúčka – neopísateľne zvláštne napätie a pocit očakávania. Kto nikdy ďaleko necestoval, ten to nepozná. Bolo to iné ako kedykoľvek predtým. Na cestovanie bol zvyknutý. Za posledné roky sa doma na Slovensku dlho nezohrial. Či si to uvedomoval alebo nie, pomaly sa z neho stával tulák, ktorý si potykal s diaľkami a so samotou.
Štedrý deň roku 19… Olivo dlho očakával.
So spánkom v to ráno nemusel bojovať. Mal na tom svoj podiel aj ruch z ulice a tržnice, ktorej provizórne stánky tesne priliehali k stenám izby na prízemí, kde býval.
Juhoamerické vianočné trhy sú pre Európana zaujímavé. Olivo si ich podrobnejšie všimol už pred rokom. Teraz mu už neostával na ne čas. Čo najskôr a hlavne v predstihu chcel byť na letisku v Caracase.
Po skromných raňajkách preletel očami po starostlivo pripravenej batožine. Trochu sa obával, ako s takým nákladom pocestuje. Často cestoval s početnou batožinou. Ani teraz tomu nebolo inak. Nepoučil sa z predchádzajúcich skúseností. Nuž čo, veď aj iní cestujú ako ťažkotonážnici… uvedomil si. Spomenul si na slová pána Sixta, obchodníka zo španielskej Córdoby, ktorý sa priženil do Venezuely. Ten mu prednedávnom poradil: „Bezstarostnejšie je cestovať bez batožiny. To však predpokladá mať plné vrecká prachov alebo šťavnatú kreditku.“
Mysľou zaletel na Slovensko, kde sú s Vianocami v šesťhodinovom predstihu. Zimu síce neznášal, ale v tejto horúcej a stále rozkvitnutej krajine po nej zatúžil. Aspoň na chvíľu by som chcel zažiť treskúci mráz, vidieť biely sneh, pokĺzať sa po ľade…
So spolubývajúcimi kamarátmi sa už rozlúčil. Teraz, hoci už nebolo skoro, väčšina z nich ešte tvrdo spala. Za iných okolností by i on schuti pochrapkával. Dnešný deň bol preňho výnimočný, veď začal realizovať jeden zo svojich starých snov.
„Nechápem, prečo ideš tak skoro,“ zašomral prebúdzajúci sa Pedro. „Veď aj tak letíš až popoludní. Načo tam budeš tak dlho trčať? Ja som v živote cestoval lietadlom zriedka, ale vždy som nastupoval ako posledný, po mne už zatvárali dvere. Pravda, neodpustili si poznámky, najmä keď som dobiehal a len tak-tak som to stíhal.“
„Tak vidíš, načo je to dobré? Nechcem riskovať. Ak raz budem bohatý, možno i ja budem chodiť k lietadlu na poslednú chvíľu. Majte sa tu dobre! Veselé Vianoce!“
Nikto mu neodpovedal.
Bol najvyšší čas odísť. S ťažkým kufrom v každej ruke a s taškou na pleci vykročil s elánom do začínajúceho sa dňa. Prešiel pomedzi dav ľudí kupujúcich na tržnici, odkiaľ doliehali tóny Tichej noci, navodzujúc atmosféru Vianoc.
Teplý vetrík víril odpadky po ulici v absurdnom tanci. Brechajúce psy, pobehujúce mačky, žobráci sediaci na múrikoch pred krčmou ho smutnými očami vyprevádzali na neďalekú autobusovú zastávku.
Aká škoda, že aj tu občas nesneží. Sneh by pozakrýval špinu na uliciach a mesto by sa stalo lahodnejšie oku.
Letmým pohľadom sa rozlúčil so sídliskom, kde v dome číslo tridsaťdeväť na prízemí prežil posledné dva týždne svojho pobytu v tejto krajine.
Po chvíli čakania nastúpil do mikrobusu mestskej dopravy, smerujúceho na centrálnu autobusovú stanicu vo Valencii. Z tejto najpriemyselnejšej časti Venezuely pricestoval autobusom do jej hlavného mesta Caracas za necelé tri hodiny. Väčšiu časť známej cesty predriemal a predumal. V mysli sa mu premietali významné chvíle prežité v tejto krajine. Za sedemnásť mesiacov ich bolo neúrekom.
Do terajšej nezávideniahodnej situácie ho v konečnom dôsledku priviedol jeho kamarát Marco, Venezuelčan kedysi neúspešne študujúci na Slovensku. Pod zámienkou spoločného podnikania od neho vymámil takmer všetky prinesené peniaze. Zneužil jeho dôverčivosť, neskúsenosť a neznalosť miestnych pomerov. Nikdy potom mu už požičané peniaze nevrátil. K úplnému finančnému debaklu mu dopomohla prehlbujúca sa kríza venezuelskej ekonomiky. Obrovská, každodenne narastajúca, i voľným okom pozorovateľná inflácia a devalvácia veľmi rýchlo rozptýlili jeho posledné ilúzie. Nakoniec nemal na výber. Po dlhšom pobyte v niekdajšej pomerne bohatej krajine, kde musel drieť za pár grošov, sa ocitol na dne.
Videl jediné východisko – začať znova. Zložito, ale so šťastím sa mu podarilo získať jednoročné vízum a pracovné povolenie do Spojených štátov amerických. Z horko-ťažko našetrených peňazí si kúpil letenku do Miami. Zvyšok zamenil za americké doláre, ktorých kurz k venezuelskému bolívaru neuveriteľne „poskakoval“. Na farme dal výpoveď, zbalil si veci a odišiel, pripravený na ďalšie dobrodružstvá.
Knihu si môžete zakúpiť na www.martinus.sk:
